Imrich IFO Fazekaš
Tŕňmi vystlaté hniezda
Bez dlhých krokov,tieň blíži sa domov...
Jeho rozliaty pohľad nemo všetko značí,jeho slzy sa vpili do jej očí.
Zdrvený horkosťou prijatých viet,z hebkých krehkých snov už ani slov niet.
Som iba omyl čo nič neznamenal,kúsok riadku mi poznamenal
Mám zhasnúť, no stále vidím,akoby, možno, stále sa mýlim.
Tvoj výraz, keď pobozkala si mi líce.Keď privinula si sa ku mne v spánku,
Už začínam vidieť čiernobielo,je málo toho, čo by ma nebolelo.
Rozmýšľam čo vidia oni? Hmn, človek čo už nechodí? Človek čo nedokáže ísť? A prečo nikto nedokáže k nemu prísť?